Prísť v roku 2010 s albumom, ktorý jednoznačne patrí do roku 1997 - zlatého obdobia symfonického blackmetalu, deliaceho fanúšikov na skupinu pravoverných a pozérov, je prinajmenšom (diplomaticky povedané) originálne. O to viac, že sa jedná o bývalého člena kapely, ktorá tento štýl spopularizovala snáď najviac. História Nagashovho (pôvodne) bočáku TROLL sa počas svojej kariéry vyznačovala sledovaním trendov a istým spôsobom je o tom i smerovanie aktuálnej nahrávky.

Debut „Drep de Kristne“ bol totálne klasický preklávesovaný black s trochou folkovej naivnej melodiky. Po akvízicii Helhammera na post bicmena sa kapela zviezla na vlne industrializovaného blacku a vydáva pomerne slušnú a nedocenenú dvojicu albumov „The Last Predators“ a „Universal“. A ako to už dnes chodí, po rokoch hibernácie prichádza Nagash s novou zostavou a kontrastne archaickým materiálom.

Brať si Satana do názvu síce prináleží rôznym kanálovým temným spolkom, no od TROLL je to prvým signálom minulosti. Ak náhodou poznáte debut, tak novinka priamo rozvíja motívy prezentované na ňom. Mohutná gitarová hradba podporovaná jednoduchými klávesovými kompozíciami sa úplne prvoplánovo snaží hrať na maximálny efekt. V skratke je jednoduché skonštatovať, že sa „Neo-Satanic Supremacy“ dá považovať za album, ktorý DIMMU BORGIR po „Enthrone...“ nikdy nevydali. Terajšie kompozície TROLL sú oproti tomu hlavne v thrashom poznačených riffoch na prvý posluch menej priehľadné. Ľahko originálnym elementom tak zostáva len vsunutie spomínaných folkovo orientovaných klávesových melodických motívov. Typický blackový vokál a snaha pracovať v širokom rytmickom pásme, od rýchlych klepačiek až po typické pompézne spomalenia, vsádzajú skladby do jednotného rámca. Veľa originality sa teda nedá nájsť, ale z hľadiska formálneho album dokonale zapadá do ľahko definovateľnej hudobnej škatuľky. Vyvážený zvuk, profesionalita spracovania a zohratosť kapely sú však na vysokej úrovni. 

Napriek kritike ma to baví ako „retro“ a dokonale spracovaný symfo-black bez toho, aby som do počúvania musel zapájať nejaké neuróny. Cit pre vytvorenie tvrdých, chytľavých liniek a správne gradovanie je veľmi dôležitým aspektom, bez ktorého množstvo podobne štylizovaných a známejších kapiel zlyháva. Je zrejmé, že z rovnakých dôvodov môže byť nahrávka zatracovaná. Dnes je z čoho vyberať a mne sa táto reinkarnácia minulosti celkom pozdáva i s vedomím negatívnych aspektov, akými sú rýchle opotrebovanie, neoriginalita a hudobná naivita. Určite sa nejedná o trvácny album a predpokladám, že sa k nemu nebudem vracať tak často, ako k jeho dvom veľmi podareným predchodcom.